[Kozmonautika.SK] 20 rokov vesmírnej misie Štefánik

[Orionid]

20 rokov vesmírnej misie Štefánik (1)
24. januára 2019  Michal Vojsovič

20. februára uplynie 20 rokov od letu prvého slovenského kozmonauta na orbitálny komplex MIR. Príslušník vojenského letectva Ivan Bella vo vesmíre strávil 7 dní 21 hodín a 56 minút. V rámci národnej vesmírnej misie Štefánik realizoval viacero unikátnych experimentov v prostredí mikrogravitácie.

Budeme mať kozmonauta!

Politické zmeny koncom 80. rokov 20. storočia, vyústili do veľmi výrazných zmien v oblasti usporiadania štátov vo Svete. V roku 1991 po rozpade SSSR vzniká nástupnícky štát – Ruská Federácia. Tento štát dedí aj všetky záväzky a dlhy voči krajinám strednej a východnej Európy. V roku 1992 takisto začína proces rozdelenia Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky a k 1. 1. 1993 vznikajú dva suverénne a samostatné štáty – Česká republika a Slovenská republika.


605674/14 – Predseda vlády SR Vladimír Mečiar uskutočnil v dňoch 27.-28.5.1998 na čele vládnej delegácie dvojdňovú oficiálnu návštevu Ruskej federácie. Na snímke štátny tajomník MO SR Jozef Gajdoš (vľavo) a prezident kozmickej agentúry Koptev podpisujú dohodu o lete slovenského kozmonauta. Foto: TASR – Vladimír Benko

Delenie republiky sa vzťahuje okrem majetku takisto aj na záväzky federácie voči iným krajinám, prípadne iných krajín voči nej. Je teda prirodzené, že aj štátny dlh Ruska voči ČSFR sa rozdelil medzi dve republiky. Finančná situácia Ruska však počas 90. rokov vôbec nie je priaznivá a je veľké riziko, že štátny dlh voči Slovensku bude zmrazený a zablokovaný.

Vláda RF preto hľadá možnosti deblokácie tohto dlhu formou produktov a služieb, ponúkaných vláde SR a štátnym inštitúciám. Ide napríklad o dodávky vozidiel LADA pre útvary Polície a Armády SR, prípadne o dodávku nových stíhacích lietadiel MiG 29, v rokoch 1994 – 1995. Jednou z možností deblokácie o ktorých prebiehajú intenzívne rokovania, je aj možnosť poslať občana SR na orbitálny komplex MIR. Z dlhu by za to bola „zmazaná“ suma 20 milionov USD.

Po rokovaniach dôjde následne k podpisu dohody o lete slovenského kozmonauta do vesmíru. Za slovenskú stranu ju podpisuje štátny tajomník MOSR Jozef Gajdoš, za ruskú prezident ROSCOSMOSu, p. Koptev. K podpisu došlo počas dvojdňovej vládnej návštevy v Rusku.

Zároveň sa rozhoduje aj o vedeckom obsahu letu slovenského kozmonauta. Vesmírna misia dostáva oficiálny názov Štefánika a na experimentoch sa v rámci nej podieľajú viaceré ústavy Slovenskej Akadémie Vied.

Náročný výber…

Pre nedostatok času, v roku 1998 vláda SR rozhodla, že kandidátov na kozmický let bude vyberať z príslušníkov Letectva Armády SR, konkrétne zo stavu nadzvukových stíhacích pilotov.

Pilot stíhacieho nadzvukového lietadla totiž pre správny výkon svojej profesie musí ovládať postupy vhodné aj pre let do vesmíru. Ide o napríklad o rozdelenie pozornosti za letu, kde aj pri skokových zmenách stavových veličín musí pilot vnímať údaje na všetkých prístrojoch a ukazovateľov v pilotnej kabíne. Okrem toho sa kvôli vysokej rýchlosti lietadla, jeho reakčný čas v prípade mimoriadnej situácie zužuje na sekundy, ba až desatiny sekúnd. Pilot sa teda musí vedieť rozhodovať rýchlo a správne. Rovnako musí vedieť aj správne analyzovať danú situáciu a vyvodiť z nej správne riešenia.

Keď sa naskytla možnosť prihlásiť sa do výberu na prvého kozmonauta. Vzhľadom k tomu, že som spĺňal všetky podmienky, tak som neváhal a okamžite som sa rozhodol, pretože som vedel že to je životná príležitosť.

mjr. Ing. Ivan Bella (1998)

Nadzvukoví piloti vojenského letectva ASR, takisto v roku 1999, spadali do zdravotnej kategórií LA1 – vtedy najprísnejšej zdravotnej kategórie v armáde.

Za celý výberový proces zodpovedal okrem štátneho tajomníka MO SR Jozefa Gajdoša, aj vtedajší náčelník štábu letectva, gen. Štefan Gombík. Úvodnú selekciu pilotov, na základe daných kritérií urobili na začiatku materské útvary, zdravotné testy následne Vojenská letecká nemocnica v Košiciach. Na základe týchto testov, sa výber zúžil na skupinku šiestich vojenských pilotov, v zložení:

mjr. Ing. Ivan Bella
pplk. Ing. Michal Fulier
kpt. Ing. Miroslav Grošaft
plk. Ing. Martin Babjak
kpt. Peter Knopp
pplk. Ing. Miroslav Novák

Lietam už od osemnástich rokov, mám nalietaných okolo 2000 hodín. Keď som sa dozvedel že je možnosť sa prihlásiť za kozmonauta, túto príležitosť som využil. Dúfam že sa mi to podarí, je to môj sen!

pplk. Ing. Michal Fulier (1998)

Na záverečné testy leteli štyria

Týchto 6 kandidátov následne prešlo prísnejšími testami, ktoré vykonali v Leteckej Nemocnici v Košiciach ruskí experti. Zo zdravotných dôvodov boli vyradení kpt. Peter Knopp a pplk. Ing. Miroslav Novák.


Na archívnej snímke kandidáti na prvého slovenského kozmonauta, zľava profesionálni piloti Michal Fulier, 43 rokov, Miroslav Grošaft, 31, Martin Babjak a Ivan Bella, 33. Podľa oznámenia zo 4. augusta 1998 sa prvým slovenským kozmonautom stal Ivan Bella, jeho náhradníkom Michal Fulier. Foto: Pavel Holejší – TASR

Zostávajúci štyria kandidáti išli na záverečné testy do Centra prípravy kozmonautov J. A. Gagarina, ktoré sa nachádza 40 kilometrov južne od Moskvy.

23. marca 1998 nakoniec do výcvikového centra definitívne odišli dvaja kandidáti na slovenského kozmonauta, mjr. Ing. Ivan Bella a pplk. Ing. Michal Fulier.

I. Bella a M. Fulier v Rusku

Svoj výcvik mali naši kandidáti na kozmonauta rozdelený do dvoch základných fáz. Prvá fáza bola zameraná predovšetkým na všeobecnú prípravu a základný kozmonautický výcvik. Zahŕňala predovšetkým základy nebeskej mechaniky, astronómie či vyššej matematiky. Okrem toho sa naši kandidáti vzdelávali aj v oblasti konštrukcií kozmických telies, hlavne kozmických lodí SOJUZ TM a orbitálneho komplexu MIR. V tejto fáze prípravy naši kozmonauti trénovali spoločne s inými začiatočníkmi. V letných mesiacoch prešli nácvikom návratu na morskú hladinu. Tento nácvik sa vykonáva v Odese, na pobreží Čierneho mora.


I. Bella, S. Šaripov a M. Fulier, počas nácviku pristátia na vodnú hladinu, v lete 1998.  Zdroj: archív I. Bellu

Ivan Bella, letec – kozmonaut SR

Plk. gšt. Ing. Ivan Bella sa narodil 21. mája 1964 v obci Dolná Lehota na strednom Slovensku. Od mladosti je jeho život spojený so službou v armáde, počnúc štúdiom na vojenskom gymnáziu v Banskej Bystrici. Vysokoškolské vzdelanie získal na Vysokej vojenskej škole leteckej SNP v Košiciach, ktorú ukončil v roku 1983 ako stíhací pilot.

Počas svojej leteckej kariéry lietal na stíhacích lietadlách MiG-21 a SU-22. Po vzniku SR lietal na základni stíhacieho a bombardovacieho letectva v Malackách. V roku 1998 sa prihlásil do výberového konania na prvého slovenského kozmonauta a koncom marca 1998, spolu s Michalom Fulierom, zahájil prípravu na kozmický let.


Oficiálny portrét plk. Ing. Ivan Bellu, letca – kozmonauta SR. Zdroj: TASR

Do vesmíru letel 20. 2. 1999, ako 385. človek v histórií. Na obežnej dráhe strávil 7 dni, 26 hodín a 51 sekúnd. Bol posledným vesmírnym návštevníkom na stanici MIR.

Po návrate z kozmického letu začal pracovať na ministerstve obrany SR. Bol veliteľom posádky Bratislava. Zastával posty vojenských pridelencov v Moskve a na Ukrajine. V súčasnosti si aktívne užíva výsluhový dôchodok.

Ja patrónom viacerých medzinárodných projektov, ako Expedícia MARS, či Parku tmavej oblohy v NP Poloniny.

„Prvýkrát sme sa dozvedeli, kto by mohol poletieť, asi v polovici prípravy. Neočakával som to. Očakával som, že prednosť dostane Michal Fulier, ktorý je o 10 rokov starší, mal vyššiu hodnosť, bol vo vyššej funkcii. Že mne povedia, ty si ešte mladý, ešte dostaneš šancu,“

Ivan Bella, letec – kozmonaut SR

Michal Fulier – náhradník


Oficiálny portrét plk. Ing. Michal Fuliera, náhradníka 1. slovenského kozmonauta. Zdroj: TASR

Plk. gšt. Ing. Michal Fulier, absolvoval v roku 1974 Vojenské pilotné učilište v Košiciach. Vysokoškolské vzdelanie si doplnil na Vysokej vojenskej leteckej škole SNP v Košiciach. Počas leteckej kariéry pilotoval stíhacie lietadlá ako pilot 33. základne stíhacieho letectva v Malackách. Od 25. 3. 1998 sa ako kandidát zúčastnil kozmonautického výcviku v CPK v Rusku. V auguste 1998 bol vybraný ako kozmonaut – výskumník do záložnej posádky letu SOJUZ TM29.

Kozmický rýchlokurz!

Unikátnym prvkom výcviku našich kozmonautov je jeho dĺžka. Zatiaľ čo základný kozmonautický výcvik bežne trvá okolo jeden a pol roka, až potom sa prechádza k špecializovanému výcviku, tak naši kozmonauti mali na všetko približne 11 mesiacov. Ruskí špecialisti, ale mali s výcvikom medzinárodných posádok, resp. s krátenými výcvikmi kozmonautov, bohaté skúsenosti z programu INTERKOSMOS. V rámci tohto programu do vesmíru leteli kozmonauti z krajín strednej a východnej Európy, napríklad aj V. Remek.


Prvý slovenský kozmonaut I. Bella v podvese pod vrtuľníkom, počas tréningu pristátia v nedostupnom teréne. Zdroj: Archív I. Bellu

Druhú, špecializovanú fázu prípravy naši kozmonauti zahájili v auguste 1998. Táto fáza však už vyžadovala tréning v posádkach, preto boli naši kandidáti menovaní do letových posádok 27. expedície na orbitálny komplex MIR. V ich konkrétnom krátkodobom lete išlo ale aj o 17. návštevnú expedíciu.


I. Bella pri hrobe J. A. Gagarina, ktorý je pochovaný pri kremeľskom múre v Moskve.  Zdroj: archív I. Bellu

I. Bella bol menovaný ako kozmonaut – výskumník do hlavnej letovej posádky. M. Fulier sa stal kozmonautom výskumníkom záložnej letovej posádky. Už tieto nominácie veľa naznačovali, avšak istota že kozmonautom bude práve I. Bella bola cca 90%. Zdravotné komplikácie predsa ešte mohli urobiť veľa.


M. Fulier spolu s I. Bellom pri nácviku stavu beztiaže. Tréning sa vykonáva v špeciálne upravenom lietadla, kde sa dá krátkodobo vytvoriť prostredie beztiaže. Zdroj: Archív I. Bellu

V tejto fáze sa posádky pripravujú už na konkrétnu misiu. V simulátoroch kozmickej lode trénujú hlavné fázy letu, ako štart, pripojenie ku stanici, alebo pristátie. Okrem toho si na simulátore orbitálneho komplexu MIR privykajú na život v ňom. Členovia posádky určení pre výstup do vesmíru v bazénoch trénujú svoje úlohy. Zároveň si obe posádky osvojujú priebeh experimentov a pracovné postupy s nimi spojené.

Hlavná letová posádka

veliteľ – Viktor Michailovič Afanasjev (RUS)
palubný inžinier – Jean Pierre Haignére (FRA)
kozmonaut výskumník – Ivan Bella (SVK)


hlavná posádka letu SOJUZ TM 29. Zdroj: spacefacts.com

Záložná letová posádka

veliteľ – Saližan Šarikovič Šaripov (RUS)
palubný inžinier – Claudie André Deshays (FRA)
kozmonaut výskumník – Michal Fulier (SVK)


záložná posádka letu SOJUZ TM29. Zdroj: archív I. Bellu

Mrazivé dni na Bajkonure

Hlavná aj záložná letová posádka sa na kozmodróm Bajkonur presunula v pondelok 15. 2. 1999 z moskovského letiska Čkalovskoje. Nie je bez zaujímavosti, že trojhodinový let absolvovali z bezpečnostných dôvodov na dvoch lietadlách TU 134. V prípade leteckého nešťastia jedného z lietadiel, by tak jedna posádka ostala pripravená na štart.


I. Bella s M. Fulierom počas nácviku v simulátore orbitálnej komplexu MIR.  Zdroj: Archív I. Bellu

V utorok 16. 2. 1999 vykonali obe posádky záverečnú kontrolu kozmickej lode SOJUZ TM29, pripravenej na pripojenie k nosiču, v montážnej hale MIK. V tejto fáze prípravy posádky vlastne prvýkrát videli samotnú kozmickú loď SOJUZ TM29, keďže všetok predchádzajúci výcvik prebiehal v simulátoroch vo Hviezdnom mestečku.

Následne v piatok, 19. 2. 1999 okolo poludnia, sa uskutočnila oficiálna tlačová konferencia o oboma posádkami v hoteli Kosmonavt. Definitívne rozhodnutie o ich poradí padlo tesne pre konferenciou, hoci na 95% bolo jasné už augusta 1998. Táto konferencia sa však z bezpečnostných a zdravotných dôvod uskutočnila tak, že obe posádky – letová, aj záložná – boli od novinárov a pozvaných hostí oddelená bezpečnostným sklom.

Obe posádky sú totiž už od svojho príletu na Bajkonur, v pomerne prísnej predletovej karanténe. Sú ubytovaní bloku štartujúcich posádok v hoteli Kosmonavt, všetci pracovníci kozmodrómu a rodinný príslušníci ktorí s nimi prichádzajú do styku musia prejsť lekárskym vyšetrením, pripadne musia nosiť na tvári rúšku. Takisto všetky potraviny, dokonca ešte aj voda, sú na kozmodróm privezené z Moskvy. Vodu z kozmodrómu môžu kozmonauti používať na osobnú hygienu, sú však upozornení aby ju nepili. Mohlo by sa to prejaviť na ich zdraví.

Linka: Bratislava – Košice – Bajkonur

Dva dni pre štartom, 18. 2. 1999 o 20:00 vzlietlo z letiska M. R. Štefánika v Bratislave lietadlo TU 154M (OM-BYR) a vydalo sa na letovú trať Košice – Ivano-Frankovsk – Kyjev – Charkov – Uralsk – Aktjubinsk – Krajnyj. Na palube lietadla bola oficiálna vládna delegácia, vedená vtedajším ministrom obrany SR Pavlom Kanisom, pozvaní novinári a rodinní príslušníci oboch našich kozmonautov. Na Bajkonure navštívili našich kozmonautov, zúčastnili sa tlačových konferencií a samotného štartu.

[Orionid]

20 rokov vesmírnej misie Štefánik (2)

Bez tradícií ani na krok

V ruskej, resp. sovietskej kozmonautike a v kozmickom priemysle, majú veľký význam rôzne tradície. Všetko už začína pár dní pred štartom, keď sa z montážnej budovy MIK (montažnyj ispiratelnyj korpus) na koľajovom transportéri vyváža na rampu nosná raketa. Tohoto rituálu sa už tradične zúčastňujú všetci zamestnanci kozmodrómu, rodinní príslušníci kozmonautov, avšak samotné posádky sa zúčastniť nesmú!


18. 2. 1999 – prevoz nosiča SOJUZ U s kozmickou loďou SOJUZ TM 29 na štartovací komplex Zdroj: archív I. Bellu

Večer pred štartom takisto obe posádky, hlavná aj záložná, v kinosále hotela Kosmonavt, pozerajú film Zlaté Slnko v pustine. Ide o film sovietskej produkcie a posádkam, resp. kozmonautom sa premieta pred štartom od dôb Gagarina.

V deň štartu, keď posádka opúšťa ubytovacie priestory v hoteli Kosmonavt ,sa v pred odchodom z izby všetci na minútku v tichosti posadia. Káže tak starý ruský zvyk, podľa ktorého by inak kozmonauti pred svojou ďalekou cestou, stratili šťastie. Pred odchodom sa posádky takisto podpíšu na dvere svojich izieb.


Hlavná posádka letu SOJUZ TM29 oblečená do skafandrov, tesne pred odchodom na štart. Zdroj: archív. I. Bellu

Medzitým posádky pred hotelom čakajú autobusy, ktoré ich odvezú do budovy MIK kde si oblečú skafandre. Tu sa s nimi takisto príde rozlúčiť personál hotela a ich rodinný príslušníci. Z reproduktorov tu hrá vždy pieseň Zelená je tráva na  dvore a je jedno v akom ročnom období posádky odchádzajú. Ivan Bella letel vo februári, keď na Bajkonure bolo asi meter snehu…

V montážnej budove MIK sa kozmonauti s pomocou špecialistov oblečú do svojich na mieru šitých skafandrov SOKOL. Ide o ľahké skafandre určené k ochrane posádky v prípade straty tlaku v kabíne kozmickej lode na obežnej dráhe. Nie sú určené pre výstup do voľného priestoru. Následne každý kozmonaut so svojím skafandrom prejde skúškou tesnosti, ktorá potrdí že skafander je tlakotesný a pripravený ochrániť kozmonauta v prípade mimoriadnej situácie.

Po tejto skúške kozmonauti posledný krát pred štartom predstúpia pre médiá a potom ich autobus dopraví ku štartovacej rampe. Po ceste je však čas ešte na jednu, poslednú tradíciu.


Hlavná posádka letu podáva pred štartom hlásenie. Zdroj: M. Gyürösi

Pár kilometrov pred rampou autobus zastaví a kozmonauti si otvoria skafandre a vykonajú malú potrebu na zadné kolesá autobusu. Zatiaľ čo pri obliekaní prešiel skafander tlakovou skúškou, tak po tejto potrebe si ho už astronauti zašnurujú a utesnia sami.

Hodinová pohotovosť!

Stanovište š. 1, Ploščadka nomer Odin. Práve odtiaľ uskutočnil bývalý Sovietsky zväz prvý krok na ceste ľudstva do vesmíru. Letel odtiaľto prvý Sputnik, v roku 1961 odtiaľ vzlietol aj prvý kozmonaut – Jurij Alexejevič Gagarin. Na jeho počesť nesie toto stanovište názov Gagarinský štart. Na svoju vesmírnu cestu sa z neho vydal v roku 1978 aj Vladimír Remek.

Rampa, ktorej životnosť pri zaradení do služby odhadovali na 10 štartov slúži spoľahlivo dodnes. 20. februára 1999 bol na štartovacom stole ukotvený raketový nosič SOJUZ U, s kozmickou loďou SOJUZ TM29.


Nástup hl. posádky do rakety. Zdroj: Archív I. Bellu

Posádka, tvorená veliteľom V. M. Afanasjevom, palubným inžinierom J. P. Haginérem a kozmonautom – výskumníkom I. Bellom, sa do rakety usádza zhruba 3 hodiny pred štartom. Najprv však pred raketou podajú predsedovi štátnej komisie pre kozmické lety hlásenie a pripravenosti na let. Každý ma ruke sivú skrinku. Je to prenosný ventilátor, keďže skafandre musia byť nonstop pripojené na zdroj vzduchu, ktorý slúži na ich ventiláciu.

Vyniesla aj Gagarina!

Kozmický raketový nosič SOJUZ U (výr. index 11A511U) bol do roku 2001 najznámejšou a najpoužívanejšou zo všetkých modifikácií nosičov, vyvinutých na báze balistickej riadenej strely R7 (8K74). Táto raketa bola prvýkrát použitá v roku 1973 a až do roku 2001 zabezpečovala štarty pilotovaných a nepilotovaných objektov v kozmodrómov Bajkonur a Pleseck. V roku 2001 po tejto verzií prevzal štafetu SOJUZ FG, ktorý sa aj v súčasnosti používa na dopravu kozmických lodí SOJUZ a nákladných lodí PROGRESS na palubu Medzinárodnej kozmickej stanice ISS.

Vo verzií pre vynášanie lode SOJUZ TM má SOJUZ U dĺžku 51 metrov, maximálnu šírku 10,3 metra a jeho hmotnosť s pripojenou loďou je 313 ton. Nosič loď vynáša na kruhovú obežnú dráhu s náklonom 51,6° a priemernou výškou 220 km.



SOJUZ U je trojstupňový kozmický raketový nosič, poháňaný vo všetkých troch stupňoch raketovými motormi na kvapalné pohonné látky. Ako palivo sa používa letecký petrolej RG-1, ako okysličovadlo sa používa tekutý kyslík.

I. a II. stupeň nosiča sú spojené do tzv. zväzku, pričom 1. stupeň je tvorený štvoricou postranných raketových blokov (ozn. „B“, „V“, „G“, „D“) a druhý stupeň je tvorený centrálnym blokom (ozn. „A“). III. stupeň (ozn. „I“) je spájaný s druhým stupňom tandemovo. Na tomto stupni je prostredníctvom adaptéra, pod aerodynamickým štítom, pripojená samotná kozmická loď.

I. stupeň

Bočné bloky tvoriace tento stupeň majú rovnaké rozmery, konštrukciu a hmotnosť. Samotný blok konštrukčne pozostáva z kónusu s oporou, prechodového kónusu, nádrží paliva a okysličovadla, kruhového nosného rámu, chvostového úseku a pohonnej jednotky. Suchá hmotnosť jedného bloku je 3915 kg, štartovacia hmotnosť je 44 200 kg. Na pripojenie jednotlivých blokov k centrálnemu a k prenosu ťahu slúži kónus s oporou.

V chvostovom úseku každého bloku, sa nachádza raketová pohonná jednotka RD 107, vo svojej základnej podobe vyvinutá legendárnym konštruktérom V. P. Gluškom.

II. stupeň

Je tvorený centrálnym blokom a konštrukčne pozostáva z rámovej konštrukcie, rozrážača plynov, prístrojovéh úseku, nádrží paliva a okysličovadla, kruhového nosného rámu, toroidných nádrží tekutého dusíka a peroxidu vodíka, chvostového úseku a pohonnej jednotky. Suchá hmotnosť centrálneho stupňa je 7100 kg, štartovacia hmotnosť je 101 900kg.

V chvostovom úseku sa nachádza raketová pohonná jednotka RD 108, taktiež skonštruovaná V. P. Gluškom. Konštrukčne je analogická s pohonnými jedotkami RD 107, použitých v I. stupni.

III. stupeň

Existujú a používajú sa rôzne modifikácie tohoto stupňa, v závislosti od druhu vynášaneho nákladu. Suchá hmotnosť verzie pre dopravu lode SOJUZ TM je 2710 kg. V chvostovom úseku je umiestnená raketová pohonná jednotka RD 0110.

Prošla komanda PUSK! ZAŽIGANJE!

Posledné tri hodiny trávia kozmonauti v kozmickej lodi jej kontrolou a kontrolou všetkých jej systémov. Posledných pár minút pred štartom je však v návratovom module lode SOJUZ už kľud, kozmonauti majú v sluchátkach ich obľúbenú hudbu – má ich ukľudniť pred tým čo ich čaká.

Na tribúnach stanovišťa č. 18, vzdialeného asi kilometer od rampy, medzitým sedia členovia slovenskej, ruskej a francúzskej delegácie,spolu s najbližšími príbuznými kozmonautov a zástupcami médií. Sú priebežne informovaní o prípravách štartu.

Hlásateľ na tribúnach informuje, že bola vyhlásená minútová pohotovosť. Áno, už len minúta nás delí od štartu prvého slovenského kozmonauta do vesmíru.

Prošla komanda! Pusk! Zažiganie! Jesť zapusk dvigateľnych ustanovok! (Vydaný povel! štart! Zážih! Spustili sa pohonné jednotky!). Tieto slová spustili a popísali štartovú sekvenciu. Kilometer od tribún sa zatiaľ začína otriasať Zem. Následne sa na rampe odklopí nosný prstenec, posledná opora ktorá spája nosnú raketu so Zemou. Je 7 hodín, 17 minút a 59 sekúnd moskovského času (05:17:59 SEČ). Začína let kozmickej lode SOJUZ TM29, na palube s naším kozmonautom – plk. Ing. Ivanom Bellom!


Kozmický raketový nosič SOJUZ U s kozmickou loďou SOJUZ TM29 opúšťa štartovaciu rampu. Zdroj: M. Gyürösi

Jeden let – dve misie!

Let kozmickej lode SOJUZ TM29 bol medzinárodný let č. 208, tvorený rusko-francúzsko-slovenskou posádkou. Hlavným cieľom letu bola výmena stálej posádky na orbitálnom komplexe MIR (27. expedícia). Okrem toho bolo potrebné vymeniť kozmickú loď SOJUZ TM28, za čerstvú loď SOJUZ TM29 (17. návštevná expedícia).


Posledný krát pre médiami – tentokrát už v skafandroch. Zdroj: Archív I. Bellu

Úlohy I. Bellu boli preto koncipované na obmedzené plnenie vedecko – výskumných úloh prispôsobených jeho krátkodobej misií, ktorá dostala názov Vesmírna misia Štefánik.

Úlohy V. M. Afanasjeva a J. P. Haignereho boli koncipované ako dlhodobé, keďže obaja leteli na orbitálny komplex ako súčasť budúcej dlhodobej posádky orbitálneho komplexu MIR. Dlhodobá misia francúzskeho kozmonauta J. P. Haignéreho dostala názov Vesmírna misia Perseus.

Vesmírna misia ŠTEFÁNIK



Koordinátorom výskumných úloh plnených počas letu na palube orbitálneho komplexu MIR počas kozmického letu I. Bellu, bol RNDr. Richard Kvetňanský, DrSc, v roku 1999 riaditeľ Ústavu experimentálnej endokrinológie SAV v Bratislave. Slovenskú časť vedecko-výskumných experimentov uskutočnených počas letu tvorilo 6 projektov.

SK-1 Dozimetria (Ústav experimentálnej fyziky SAV v Košiciach, RNDr. Ladislav Just)
SK-2 Senzo-asymetria (Ústav normálnej a patologickej fyziológie SAV v Bratislave, Ing. František Hlavačka)
SK-3 Endotest (Ústav experimentálnej endokrinológie SAV v Bratislave, RNDr. Richard Kvetňanský, DrSc.)
SK-4 Metabolizmus
SK-5 Tréning (Ústav experimentálnej endokrinológie SAV v Bratislave, MUDr. Milan Vigaš)
SK-6 Prepelica (Ústav biochémie a genetiky živočíchov SAV v Ivanke pri Dunaji)


V. M. Afanasjev trénuje odber krvi z ruky I. Bellu, v rámci vedeckého experimentu Endotest. Zdroj: Archív. I. Bellu

Kozmická loď SOJUZ TM

Kozmická loď SOJUZ TM, je treťou verziou legendárneho kozmického plavidla. Vznikla vývojom z kozmickej lode SOJUZ T. Jej primárnym účelom bola doprava posádok na orbitálny komplex MIR a v ranných fázach budovania ISS aj úloha záchranného člna, či doprava turistických letov na ISS. Používala sa v rokoch 1986 až 2002.

Kozmické lode typovej rady SOJUZ sa na lety do vesmíru využívajú od konca 60. rokov 20. storočia. Od roku 2016 sa využíva už 6. generácia tejto rady a to SOJUZ MS a to ako transportný a záchranný systém na ISS.

Konštrukčne ide o modulárny, jednorázový vesmírny dopravný prostriedok, ktorý sa používa pre lety na obežnú dráhu. Od verzie SOJUZ T dokáže do vesmíru prepraviť trojčlennú posádku oblečenú v ľahkých skafandroch typu SOKOL. Tieto skafandre v prípade netesnosti kozmickej lode udržia posádku na žive a umožnia jej bezpečný návrat na Zem, Nie sú však určené pre výstupy do kozmického priestoru.



Celková dĺžka lode je 6,98 m, maximálny priemer je 2,72. Samotný SOJUZ sa skladá z troch častí: NÁVRATOVÉHO MODULU SA (spuskajemyj apparat), z OBYTNEJ SEKCIE BO (bytovoj odsek) a PRÍSTROJOVEJ SEKCIE PAO (priborno aggregatnyj otsek). V prednej časti plavidla je umiestené aktívne stykové zariadenie, slúžiace na pripojenie ku kozmickej stanici, či inému vesmírnemu objektu. V zadnej časti lode je umiestený zdvojený korekčný motor slúžiaci na manévrovanie na obežnej dráhe, či na brzdiaci manéver pri návrate na Zem. Elektrická energia je dodávana palubnými akumulátormi, dobíjanými párom slnečných panelov, ktoré však nie sú automaticky orientované smerom ku Slnku.


Kozmická loď SOJUZ TM29, pripravená k montáži na raketový nosič. Zdroj: Archív I. Bellu

Povrch kozmickej lode je pokrytý izolačnou prikrývkou čiernej, prípadne zelenej farby. Počas štartu a preletu hustými vrstvami atmosféry je chránená aerodynamickým štítom, ktorého súčasťou sú aj motory záchranného systému SAS (sistema avarigojno spasenija) na tuhé pohonné látky.

[Orionid]

20 rokov vesmírnej misie Štefánik (3)

Privítanie (kozmickým) chlebom a soľou

Raketa SOJUZ pomaly stúpa nahor. Silu, ktorú vyvíjajú motory I. a II. stupňa nosiča, kozmonauti vnímajú ako preťaženie približne 4g. Samotný let na obežnú dráhu trvá 526 sekúnd – v tomto čase kozmická loď dosiahne orbitu vyvedeniam vo výške 220 km.

V roku 1978 bol sám medzi adeptmi na let prvého československého kozmonauta. O 20 rokov neskôr, zodpovedal za výber toho Slovenského. V deň štartu mal dobrý pocit z toho, že napriek rôznym pochybnostiam sa let slovenského kozmonauta stal realitou.

gen. Ing. Štefan Gombík – náčelník štábu letectva ASR v roku 1999

Teraz je prvoradou úlohou posádky opäť preveriť všetky palubné systémy a až potom, po približne dvoch hodinách, si môžu vyzliecť skafandre, urobiť si pohodlie a konečne sa najesť.

Posádku teraz čakali dva dni odpočinku. Toľko totiž trvá, kým manévrovací motor „vytlačí“ kozmickú loď na dráhu potrebnú pre spojenie s orbitálnym komplexom MIR. Slovo odpočinok, však treba brať s veľkým nadhľadom, pretože aj keď zážihy motora a manévre s tým sú plne automatické, tak posádka musí všetko kontrolovať, aby vedela v prípade potreby zasiahnuť. Okrem toho treba mať na pamäti, že organizmus kozmonautov sa musí vyrovnať s absenciou gravitácie. Práve tieto dva dni samostatného letu sú výbornou možnosťou prispôsobiť sa prostrediu mikrogravitácie.


I. Bella na orbitálnom komplexe MIR.

K orbitálnemu komplexu sa SOJUZ TM29 priblížil v pondelok 22. 2. 1999 a o 08:37 (06:37 SEČ) Moskovského času sa s ním úspešne spojil. Spojenie prebehlo v plne automatickom režime. Asi hodinu pred spojením sa obe telesá nachádzali nad Tichým oceánom východne od Austrálie, pričom vzájomná vzdialenosť bola 28 km. K spojeniu došlo nad oblasťou Južného Uralu. 30 minút na to, sa posádka zvítala s Gennadijom Padalkom a Sergejom Avdejevom, na palube MIRu.

Kozmonaut, či robot?

V rámci vedeckej časti vesmírnej misie Štefánik I. Bella realizoval na palube orbitálneho komplexu MIR celkovo 4 experimenty. Na 100% bol splnený najnáročnejší z nich, experiment ENDOTEST

Veľmi dobre sa skončil (cca na 80%) sa skončil experiment PREPELICA a to napriek nie úplne fungujúcej centrifúgy. Muselo sa prejsť na ručné kŕmenie prepelíc, do ktorého I. Bella zaangažoval celú posádku MIRu. Z desiatich prepelíc v návratovom module prežili tri, čo za daných podmienok je možné považovať za úspech.

Bez problémov boli uskutočnené experimenty DOZIMETRIA a SENZO-ASYMETRIA

Priama linka do Bratislavy!

Počas pobytu I. Bellu na MIRE sa uskutočnilo viacero tlačových konferencií. Počas záverečnej konferencie tesne pred návratom, sa s našim kozmonautom priamo telefonicky spojil aj minister Obrany SR, Pavol Kanis. Spojenie trvalo asi 20 minút a uskutočnilo sa v piatok 26. 2. 1999 po 13:00. Telefonát sa uskutočnil z pracovne ministra obrany SR.

Orbitálny komplex MIR

Prvá ruská, resp. sovietska, permentente obývaná kozmická stanica, bola na obežnú dráhu vypustená 19. 2. 1986, nosnou raketou PROTON. Svojou konštrukciou bola unikátna, išlo o prvú modulárnu stanicu v histórií pilotovaných letov do vesmíru. Táto kozmická stanica predstavovala obrovské kozmické vedecké laboratórium, ktoré obsluhovali transportné lode rady SOJUZ T a SOJUZ TM. Zásoby privážali kozmické „nákladiaky“ PROGRESS, po roku 1995 aj americké raketoplány, ktoré tiež zvyšovali objem a hmotnosť celého komplexu. V dobe pripojenia raketoplánu vzniklo z MIRu najväčšie umelé kozmické teleso, s celkovou hmotnosťou vyše 250 ton. Počas existencie tejto stanice sa na jej palube uskutočnilo vyše 23 000 rôznych experimentov.

Od Saljutov k MIRU…

Sovietská pilotovaná kozmonautika, sa po pristaní Apolla 11 na mesačnom povrchu preorientovala na budovanie orbitálnych staníc a získavanie skúseností v oblasti dlhodobých pobytov vo vesmíre. K tomuto účelu 15 rokov úspešne slúžilo viacero generácií kozmických staníc rady SALJUT. Posledný z nich, SAJLUT 7, bol na obežnú dráhu vynesený v roku 1982, avšak bol pomerne intenzívne využívaný, preto pomaly zastarával. Bolo preto rozhodnuté o vypustení novej orbitálnej stanice, o ktorej sa vedelo len toľko, že bude oveľa dokonalejšia ako jej predchodkyne. Všetci však počítali s tým, že pôjde o značne modernizovanú stanicu SALJUT 8.

Ruskí konštruktéri však pripravili svetovej verejnosti nemalé prekvapenie v podobe úplne novej generácie kozmickej stanice, ktorá mala urobiť definitívnu bodku za stanicami rady SALJUT.

Zásadnou novinkou, bol spojovací adaptér, ktorý tvoril prechodový úsek stanice a základ celého komplexu, pretože umožnil k základnému modulu pripojenie ostatných. Počet spojovacích uzlov sa pri tejto generácií teda zvýšil na šesť, oproti dvom v rade SALJUT.



Domov až pre šiestich kozmonautov

MIR bol veľký ako 6 autobusov. Bežne poskytoval útočisko trom kozmonautom, maximálna kapacity však bola 6 osôb. Okrem troch krátkych období bola stanica nepretržite obývaná a to až do októbra 1999. Na jej palube sa celkovo vystriedalo 104 kozmonautov, z toho 62 cudzincov (inej ako ruskej národnosti).

Zrážka s loďou PROGRESS

Počas existencie orbitálneho komplexu došlo k viacerým vážnym, či kritickým nehodám, Za najvážnejší a najnebezpečnejší problém sa považuje zrážka s nákladnou loďou PROGRESS M34. Ku kolízií došlo 25. 6. 1997 o 11:20 SEČ. Loď bola totiž deň predtým automaticky oddelená od stanice a posádka sa pokúsila na ručnom ovládaní o nové spojenie, aby preverila funkcie nového navigačného systému TORA. Loď však namiesto adaptéra narazila do vedeckého modulu SPEKTR. Najprv do jeho solárnych panelov, následne do samotného modulu, ktorý ťažko poškodila.

Náraz spôsobil dekompresiu modulu SPEKTR – k úniku vzduch. MIR tak prišiel o jeden zo svojich modulov, ktorý musel byť núdzovo uzavretý. Kozmonauti pri tomu museli preťať káble dodávajúce 40% elektrickej energie. Z desiatich solárnych panelov prišiel MIR pri tejto nehode o štyri. Panely na module SPEKTR  boli navyše najnovšie a najvýkonnejšie. V dôsledku uzavretia modulu prišiel takisto americký člen posádky Michael Foale o všetky osobné veci, keďže v tomto module bola jeho osobná kajuta.

V dôsledku tejto nehody a nedostatku elektrickej energie sa 27. 6. stanica dokonca na na viac než hodinu vymkla spod kontroly.

Zánik stanice MIR

21. január 2001, 04:24:42 UT – Bajkonur. Z štartovej rampy no obežnú dráhu stúpa nosič SOJUZ U, s kozmickou nákladnou loďou PROGRESS M 1-5. Táto loď mala jedinú úlohu a to naviesť túto legendárnu kozmickú stanicu do atmosféry Zeme. 23. 3. 2001, ked priemerná výška obežnej dráhy stanice klesla pod 220 km, naviedla loď stanicu do hustých vrstiev atmosféry tak, aby jej zvyšky dopadli do neobývaných oblasti Tichého oceánu.

Návrat z kozmu s rekordérom…

Let prvého slovenského kozmonauta I. Bellu na orbitálny komplex MIR mal charakter návštevnej expedície, v rámci ktorej došlo k výmene kozmickej lode SOJUZ TM28, za čerstvú loď SOJUZ TM29. Takisto došlo aj k výmene časti dlhodobej posádky.

Keďže sa Ivan Bella domov nevracal vo svojej kozmickej lode, tak jeho prvou a najdôležitejšou úlohou, bolo do druhej lode preniesť svoje anatomické kreslo. V prípade akéhokoľvek problému, by sa totiž na Zem vracal už loďou SOJUZ TM28. Tieto kreslá slúžia na zmiernenie preťaženia, pôsobiaceho na telo kozmonauta, behom štartu a pristátia.


I. Bella a G. Padalka po návrate na Zem. Zdroj: Archív I. Bellu.

K návratu na zemský povrch došlo v nedeľu, 28. 2. 1999, keď sa kozmická loď SOJUZ TM28 odpojila od orbitálneho komplexu a po reverznom zážihu vletela do horných vrstiev atmosféry. Na palube lode bol spolu s Našim kozmonautom aj Gennadij Padalka, ktorý sa vracal z letu trvajúceho 201 dní.


G. Padalka a I. Bella po návrate so svojho letu, v Hviezdnom mestečku. Zdroj: Archív I. Bellu

Návratový modul pristál v určenej oblasti, asi 300 kilometrov od hlavného mesta Kazachstanu Astany, pri mestečku Arkalyk. Na mieste pristátia bol prítomný aj náhradný kozmonaut Michal Fulier.

Do roka a do dňa!

Na mieste pristátia posádku čakala už vyhľadávacia a pátracia skupina, ktorá kozmonautov vytiahla z návratového modulu. Medzitým sa vedľa lode postavil lekársky stan, kam kozmonautov okamžite dopravili. V tomto stane im vyzliekli skafandre a urobili prvé, základné vyšetrenia. Nasledovala tlačová konferencia a privítanie kozmonautov v hlavnom meste Kazachstanu, v Astane, kam boli obaja kozmonauti dopravení vrtuľníkom.


I. Bella, šťastný a spokojný po svojom kozmickom lete, vystupuje z lietadla. Zdroj: Archív I. Bellu

Po tomto veľkolepom návrate, sa obaja kozmonauti letecky presunuli opäť do Hviezdneho mestečka, kde začali s rehabilitáciou a kde takisto analyzovali misiu a ukončovali experimenty uskutočnené na obežnej dráhe.

Po návrate I. Bellu čakalo viacero zdravotných a fyzických testov, či už v rámci experimentov misie ŠTEFÁNIK, alebo v rámci poletovej rekonvalescencie.

Presne rok po odchode do Ruska, teda 23. 3. 1999 sa obaja slovenskí kozmonauti vrátili na Slovensko. Mali sme kozmonauta!

20 rokov po – a čo ďalej?

O necelý mesiac uplynie 20 rokov od tohto unikátneho letu. Od letu slovenského občana do vesmíru. Let bol z hľadiska viacerých experimentov jedinečný. Takisto išlo o poslednú medzinárodnú návštevu na orbitálnom komplexe MIR. Nasledujúca posádka išla na MIR s úlohou pripraviť všetko potrebne na zánik stanice.

Ako sa však zmenil po návrate na Slovensko život nášho jediného kozmonauta? Nuž od základov. Z neznámeho vojenského pilota, ktorý si svedomito plnil svoje úlohy, sa stala verejne známe osoba. Kozmonaut, ktorý pobláznil národ. Boli to samé besedy, prednášky, či rôzne iné podujatia. Čo boli, vlastne stále aj sú. Ivan Bella však stále ostal tým skromným a milým človekom.

„Vesmírna misia Štefánik bola jedinečnou príležitosťou ukázať celému svetu, že niekde v strede Európy vznikla krajina, ktorá aj napriek svojej malej rozlohe a malému počtu obyvateľov je na dostatočne vysokej technickej, odbornej, vzdelanostnej úrovni, aby mohla vyslať svojho človeka do vesmíru, začleniť sa do neveľkej rodiny krajín, ktoré mali svojho človeka vo vesmíre. Slovenská republika ukázala, že má svoje zodpovedné miesto, nielen v európskom, ale aj globálnom meradle,“

Ivan Bella, letec – kozmonaut SR

V období mesiacov po lete slovenského kozmonauta, boli rôzne úvahy ako využiť a zúžitkovať znalosti a skúsenosti, ktoré naši kozmonauti získali počas prípravy, I. Bella počas kozmického letu. Boli úvahy o založení národnej kozmickej kancelárie. Bohužiaľ z týchto plánov zišlo.

Aj v súčasnosti sú kvôli dobe v ktorej I. Bella letel do vesmíru pochybnosti o tom, či bol tento let dobrou investíciou. Treba si však uvedomiť, že aj pomocou tohto letu, sa v tej dobe mladá Slovenská republika zapísala medzi krajiny, ktoré majú kozmonauta. V tej dobe bolo Slovensko zapojené v kozmickom výskume už vyše 30 rokov. Vesmírna misia Štefánik rozhodne priniesla pre medzinárodnú reputáciu Slovenska veľmi veľa. Veď predsa, máme kozmonauta!

Použitá literatúra:

L+K 6/99 – Vesmírna Misia Štefánik, špeciálna príloha L+K

http://mek.kosmo.cz/pil_lety/rusko/sojuz_tm/sojuz_tm.htm

http://mek.kosmo.cz/pil_lety/rusko/mir/mir.htm#config

 Novinky, Slovensko bella, fulier, stefanik, vyrocie

zdroj: http://kozmonautika.sk/2019/01/24/20rokovstefanik/